História

V roku 1282 sa spomína názov osady Voyta. Prvé zmienky píšu o kanoníkovi Štefanovi, kňazovi z Vyšnej Žehry, ktorý práve túto osadu spravoval. Okolo roku 1300 je súčasťou majetku rodu Szigrayov. Postupne stáročiami pôsobili tu aj iné známe rody ako napr. Petróczy, Bárdessy, Csáky... Podľa vlastníka chotára sa menil aj názov osady. V roku 1290-Voyk, 1300-Wykfolua, 1310-Woyk, 1523-Vojkfalva, kedy pánom bol istý  Ladislav de Roškovan. Najviac zmienok o osídlení a živote v tejto oblasti pochádza zo 17.storočia, kedy je známe aj z urbárského popisu z roku 1633, žeobyvatelia odvádzali činžu trikrát ročne napr. po 48 denárov. Záznam spomína, že okolo r. 1700 žilo tu 70 katolíkov a 16 luteránskych slovákov, ktorí mali v kaplnke postavený oltár s obrazom Najsvätejšej trojice a na jeho boku obraz sv. Bartolomeja. Murovaná kaplnka so spomenutým patrónom bola postavená okolo roku 1711 a o 22 rokov neskôr mali pre ňu aj funtový zvon. Pochovali v nej členku rodu Petróczy-Julianu, rod .Reviczky r. 1780.

V 2. polovici 17 storočia došlo asi k najväčšiemu “obchodovaniu“ s podielmi vo Vojkovskom chotári, či už medzi grófom Frantom Csákym a Žigmundom Holló, jeho dedičom Jurajom  Nelustom a Adamom Almázym. Najznámejšími kompasermi ale v tejto oblasti boli z maďarského rodu Petróczy, t.j. Ladislav a Pavel, ktorý zomrel v roku 1752 a pochovaný je v Slatvinskom kostole. V roku  1757 boli to Vavrinec a Mikuláš z toho istého rodu, o 10 rokov neskôr  po úmrtí kompasera Pavla zomrela Eva Petróczy rod. Hedry, kt. je tiež pochovaná v Slatvinskom kostole. V tom čase mal kúriu Ján Bardóssy, ktorý  predal  grófovi  Csákemu a ten zase Jurajovi Raisovi. Na tráme kúrie sa nachádzal lat. nápis CHRONUSTICON SUPENIS AUXILIANTIBUS.Roku 1773 sa opäť mení názov na Wojkovecz.

Až v roku 1831 nastala zmena, kedy istý Ondrej Javorský rodom zo Štiavnika spolu s manželkou odkúpili kúriu od Raisa, ich vnuk si však vzala manželku z rodu Petróczy, takže opäť väčšina pozemkov ostala v najznámejšej rodine, pôsobiaca približne od 2. polovice 18 storočia. Veľká zmena pre obyvateľov obce nastala keď miestni gazdovia odkúpili všetko od posledních majiteľov. Panskí potomci sa rozišli, napr.syn Javorských, provolár Ján nakoniec v chudobe zomrel v Spišskom Podhradí. Alojz Petróczy s manželkou Máriou rod. Feige dal postaviť kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Roku 1802 mala obec 3 majiteľov, grófa Csákyho, vlastnil 2/3 obce, Petróczyho a Gundelgingera s 1/3 Začiatkom 19. storočia bola zriadená aj prvá ľudová škola a taktiež obec už vlastnila svoju obecnú pečať s kolopisom: SIg.poss VOJKOTZ 1820. Poslední majitelia z rodu Javorských tu zanechali napr. terajšiu kaplnku, ktorú z vlastných nákladov v roku 1840 dala postaviť Júlia Javorská a obec sa jej zaviazala, že ju udrží.

Ešte začiatkom 20 storočia, približne do r. 1913 obec niesla názov Vojkfalva, ale už o 7 rokov neskôr sa spomína pod názvom, ktorý sa používa dodnes. Začala sa  používať aj slovenská reč, ktorá mala veľký význam najmä pri vzdelávaní v miestnej škole, zriadenej v roku 1909. Po dvoch učiteľoch na tento post nastúpila učiteľka Gizella Baburová, ktorá sa v roku 1933 zároveň stala aj miestnou kronikárkou a vďaka jej 31 ročnému pôsobeniu v obci sa zachovala história v písomnej podobe. Miestne obyvateľstvo sa väčšinou zaoberalo roľníctvom, niektorí pracovali v Krompachoch v železoolejárni, r. 1921 ale zanikla. V tom čase tu žilo okolo 249 obyvateľov, väčšinou katolícki slováci. Viera v Boha sa u obyvateľov prejavila napr. aj výstavbou kaplnky. Istá vdova Anna Tobisová sa zavďačila Bohu po svojom uzdravení výstavbou kaplnky r. 1920,ktorá tu stojí dodnes. Taktiež niekoľko desať ročnú históriu má kríž s maďarským nápisom nachádzajúci sa pri ceste smerom do susednej dediny Kaľava.

Ťažké časy nastali po vypuknutí 1. svet. vojny. Muži museli narukovať na fronty a ženy sa starali o gazdovstvá. Mnohí sa vrátili domov, ale boli aj takí, ktorí zahynuli na poľskom alebo talianskom bojišti. Aj počas týchto ťažkých čias boli obyvatelia aktívni a podarilo sa im zriadiť v r. 1920 1. potravné družstvo s obchodným vedúcim Ondrejom Baluchom, neskôr samostatný obchod so zmiešaným tovarom a krčmu. O 3 roky neskôr, dobrovoľný hasičský zbor. Po skončení vojny začala obyvateľstvo sužovať tzv. španielska chrípka, ktorej naštastie podľahlo nepatrné množstvo. Okolo r. 1930 sa počet obyvateľov nezvyšoval, napriek tomu sa začala výstavba nových domov a približne o desať rokov neskôr žilo tu už 305 katolíckych slovákov.

Aj napriek prebiehajúcej vojne obec rozkvitala v mnohých smeroch. Prameň vyvierajúci z vrchu Sľubica bol opravený v roku 1941, slúžil ale krátky čas. K oprave došlo aj o niekoľko rokov neskôr, ale postihol ho rovnaký osud. V tom čase obce boli spravované komisármi, vo Vojkociach to bol Juraj Gábor a farnosť v Slatvine už nespravoval gróf Csáky, ale 1. kňaz Michal Šombalyho od roku 1912 do roku 1948. Voľba starostov sa začala opäť v roku 1944. 2.svetová vojna tiež výrazne ovplyvňovala život ľudí v tejto malej dedinke. Pozitívum ale bola dobre platená práca pri výstavbe bunkrov do roku 1945. Za to museli títo robotníci zdieľať svoje obydlia s vojakmi od začiatku r. 1945 a čeliť tak aj útokom padajúcich mín na toto územie. Netrvalo  však dlho a ešte v tom istom roku bola obec  oslobodená Sovietskou armádou ako aj okolité obce a mestá.

Web stránky: MS Solutions, s.r.o.. CMS od: MS SOLUTIONS s.r.o.